Vlastníctvo nás nerobí ani spolovice takých šťastných, ako nás robí nešťastných strata. A ja vlastním dnešok. Dnešok, ktorý je lepší ako desať zajtrajškov. Mám úžasných kamarátov, zvykla som si dokonca aj na účtovníctvo..!
Túžime po zodpovednosti, samostatnosti hoci sa jej podvedome desíme. Túžime po všetkom, čo nepoznáme, lebo to čo sme videli doteraz a čo poznáme nás vháňa do náručia toho neznámeho. A predsa akýsi nevysvetliteľný strach na nás máva a volá nás späť, do bezpečia detstva. Bojíme sa vlastného zlyhania. Máme strach, že sa sklameme v očakávaniach, ktoré máme, že sa sklameme sami v sebe, strach, že nás sklame život a my sklameme jeho.
Nie sme deti, ani nechceme byť. Nie sme dospelí, a ani tými nechceme byť. Nechceme byť pánmi svojho osudu, skôr jeho fanatickými poddanými. A možno práve priznaním si svojho strachu robíme ďalší pokrok.
Pokrok nespočíva v zničení včerajška, ale v zachovaní tej jeho esencie, ktorá obsahuje silu vytvoriť lepší dnešok. Dnešok, ktorý je lepší ako desať zajtrajškov. A vytvoriť aj ten obávaný zajtrajšok. Teším sa naň.